História Diplomatickej akadémie Karola Rybárika sa datuje späť a je úzko spätá so zmenami, ktoré prinieslo obdobie po novembri 1989. Novoprijatý zákon č. 172/1990 Zb. o vysokých školách, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 1990 zaviedol významné zmeny do právnej úpravy postavenia Univerzity Komenského a jej prináležiacich fakúlt.
Uvedený zákon priznal vysokým školám nové postavenie a ich právnu subjektivitu, ktoré boli budované na bezvýhradných akademických právach a slobodách. Zákon definoval vysoké školy ako vyššie vzdelávacie, vedecké a kultúrne inštitúcie, garantujúce slobodu vedeckého výskumu a zverejňovanie ich vedeckých zistení, právo prednášať a študovať, ako aj právo voliť si svoje vlastné akademické orgány a slobodne meniť a dopĺňať ich obsadenie. V období rokov 1990 – 1991 boli na Univerzite Komenského prijaté základné pravidlá upravujúce autonómiu a aktivity Právnickej fakulty. Následne bola celá štruktúra orgánov fakulty prehodnotená a doplnená. Týmto činom vznikol na Právnickej fakulte priestor potrebný na vytvorenie úplne nového vzdelávacieho oddelenia.
Na základe rozhodnutia dekana Právnickej fakulty Dr. h.c. prof. JUDr. Petra Blaha, CSc. a schvaľujúceho uznesenia prijatého Akademickým senátom zo dňa 19. júna 1991, bol 19. júna 1991 zriadený Inštitút medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského predstavujúci nový vedecký a pedagogický odbor.
Inštitút medzinárodných vzťahov priniesol nové možnosti postgraduálnej formy vzdelávania a prípravy odborníkov pre diplomatickú oblasť a medzinárodné vzťahy a oblasť medzinárodného práva. Jeho študijný program bol založený na osvedčených modeloch používaných diplomatickými akadémiami v demokratických európskych štátoch.
V prvých rokoch poskytovali inštitútu veľkú pomoc, cenné konzultácie a inšpiráciu práve pracovníci Diplomatickej akadémie vo Viedni. Ďalej sa ústav stal katedrou zameranou na vedecké a výskumné aktivity v oblasti právnej komparatistiky, medzinárodného práva a európskych štúdií. V roku 2006 sa inštitút stal sídlom katedry Jeana Monneta. V inštitúte sa zorganizovalo množstvo národných alebo medzinárodných projektov vzdelávacieho, ako aj vedeckého charakteru. Úspešne sa ukončili aj ďalšie projekty financované z Európskeho sociálneho fondu, Slovak Aid, Jean Monnet Action, Fulbright a ďalších. Usporiadalo sa tiež veľa medzinárodných konferencií, seminárov, výmenných pobytov v inštitúciách EÚ a medzinárodných organizáciách a špecializované národné a zahraničné prednášky.
Od roku 2015 sa ústav postupne transformuje, aby sa prispôsobil potrebám vyplývajúcim z praktického uplatňovania, a preto bol premenovaný na Diplomatickú akadémiu Karola Rybárika, aby mohol ďalej realizovať postgraduálne štúdium zamerané na diplomaciu a medzinárodné vzťahy. Ako už bolo uvedené, hlavným cieľom akadémie je vzdelávanie a príprava odborníkov pre oblasť medzinárodných vzťahov a diplomaciu v súlade so zákonom č. 568/2009 o celoživotnom vzdelávaní.
Diplomatická akadémia Karola Rybárika sa do dnešného dňa môže pýšiť viac ako 450 absolventmi, vrátane mnohých veľvyslancov, štátnych tajomníkov, člena parlamentu EÚ a ďalšími známymi odborníkmi z rôznych oblastí štátnej a verejnej správy, expertov pracujúcich v medzinárodných organizáciách, odborníkov pracujúcich v súkromnom ako aj treťom sektore.
V roku 1991 vydal Milan Kňažko, vtedajší minister medzinárodných vzťahov, rozhodnutie, ktoré ovplyvnilo budúcu kvalitu a povahu novo sa rozvíjajúcej slovenskej diplomacie. Dňa 19. júna 1991 bol zriadený Inštitút medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý predstavoval študijný odbor zameraný na vzdelávanie budúcich slovenských diplomatov a všetkých, ktorí majú v úmysle pracovať v oblasti medzinárodných vzťahov. Prijatie bolo podmienené ukončením vysokoškolského štúdia, dobrou znalosťou anglického jazyka, aby študenti boli schopní okamžite sledovať prednášky anglicky hovoriacich lektorov, určitú znalosť iného cudzieho jazyka (nemecký, francúzsky, španielsky alebo ruský jazyk) a všeobecné poznatky o medzinárodných záležitostiach. Štúdium trvalo štyri semestre a bolo ukončené zložením štátnej skúšky a predložením práce. Jeho študenti mohli využívať všetky výhody poskytované postgraduálnym študentom univerzity a mohli im byť priznané aj štipendiá. Sylabus bol zameraný na historický vývoj, geopolitický charakter medzinárodných vzťahov, medzinárodné právo, ekonomické otázky týkajúce sa medzinárodných vzťahov, diplomaciu, jazyky a nakoniec aj ad hoc prednášky významných diplomatov, teoretikov v oblasti medzinárodnej politiky, ako aj ďalších dobre známych osobnosti.
Založenie tohto inštitútu sa v tom čase považovalo za odvážny experiment. Nebol nikto, kto by bol taký odvážny, aby takýto projekt zrealizoval dlhšiu dobu. Napokon sa ho ujal vtedy 72-ročný docent JUDr. Karol Rybárik, CSc., nestor slovenskej právnickej komunity, ktorý ukončil štúdium práv na Univerzite Komenského (1937 - 1942) a na Konzulárnej akadémii vo Viedni (1939 - 1940). Začal pracovať na ministerstve zahraničných vecí v Prahe a pôsobil aj na veľvyslanectvách v Záhrebe, Sofii a Berlíne, neskôr však musel z politických dôvodov ukončiť svoje pôsobenie v diplomatických službách. Pracoval na mnohých robotníckych pozíciách, až kým mu v roku 1968 bolo konečne umožnené nastúpiť na Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Pracoval na katedre občianskeho práva a stal sa známym expertom v oblasti autorského práva a práva duševného vlastníctva, pričom bol uznávaný doma i v zahraničí. Keď dostal aspoň malú príležitosť, aby sa mohol opäť sústrediť na oblasť medzinárodných vzťahov, pripravil koncepciu inštitútu zameraného na vzdelávanie mladých diplomatov. Po jeho vymenovaní doc. JUDr. Jozefom Moravčíkom, CSc., vtedajším dekanom Právnickej fakulty Univerzity Komenského sa následne stal vedúcim tohto inštitútu. Túto, v tom čase nevyhnutnú inštitúciu, založil a viedol s pozoruhodným úsilím, trpezlivosťou a láskavosťou. Ako vedúci inštitútu spolupracoval s Diplomatickou akadémiou vo Viedni a Bolonskou univerzitou, ktoré poskytovali jeho inštitútu externých lektorov a zabezpečovali prvé krátkodobé zahraničné stáže mladých Slovákov. Pre docenta Rybárika sa príležitosť založiť a riadiť inštitút, ktorá mu bola daná, stala jeho životným poslaním, ktoré mu umožnilo opäť sa na konci profesionálnej kariéry sústrediť na diplomaciu. Počas celého života miloval diplomaciu. Bol mu udelený Pribinov kríž II. triedy prezidentom SR za významné úspechy a príspevky k rozvoju slovenskej diplomacie.
Najväčším neformálnym uznaním jeho práce je určite skutočnosť, že celú jednu generáciu, ktorá ovplyvnila nástup slovenskej diplomacie, možno s hrdosťou nazývať „Rybárikova generácia“ a vyjadruje vysokú úroveň kvality. Docentovi Rybárikovi sa okamžite podarilo zapojiť do výučbového procesu množstvo významných profesorov a ďalších známych osobností, ako sú profesor Peter Fischer a profesor Gerhard Hafner z Diplomatickej akadémie vo Viedni, profesor Otto Kunz a profesor Alexander Ort z Prahy, veľvyslanec Juraj Králik, docent Ján Azud ako aj Maximilian Pammer, prvý rakúsky veľvyslanec v Slovenskej republike a veľvyslankyňa Magda Vášáryová. Dr. Želmíra Zelenáková poskytla docentovi Rybárikovi veľkú pomoc a podporu zabezpečením realizácie študijného programu a svojím nesmiernym pracovným úsilím. Zodpovedala tiež za organizačné a prevádzkové záležitosti inštitútu.
Personálne obsadenie prvých dvoch ročníkov celkom prekvapivo predstavovalo pestrú skupinu od absolventov ekonómie po technické štúdia a prírodné vedy. Absolventi práva a filozofie tvorili iba menšinu z nich. Keďže ministerstvo poznalo kvalitu týchto študentov a ich nadšenie z rozvoja diplomacie v novovzniknutom štáte, minister medzinárodných vzťahov im umožnil absolvovať stáže na ministerstve a následne po dohode s docentom Rybárikom, im ponúkol trvalé pracovné miesta na ministerstve, kde mohli ukončiť štúdia už ako externí študenti. Dve tretiny študujúcej Rybárikovej generácie pôsobili na ministerstve na konci novembra 1992 a zaujali pozície na rôznych odboroch pokrývajúce všetky oblasti v rámci novej štruktúry ministerstva. Aktívne sa venovali nielen pracovnému životu, ale štúdium aj riadne ukončili, a to aj napriek tomu, že docent Rybárik na nich kládol rovnako prísne požiadavky. Generácia mladých „rybárikovcov“ sa neskôr zúčastnila špecializovaných pobytov v diplomatických inštitútoch alebo priamo na ministerstvách v zahraničí a urobila tak pozoruhodný pokrok v profesionálnom rozvoji. Mnohí z nich boli rýchlo povýšení a posúvali sa na kariérnom rebríčku stále vyššie a vyššie a krátko zastávali významné manažérske pozície v ústredí aj v zahraničí.
Docent Rybárik vypracoval projekt inštitútu v decembri 1990, teda v čase, keď ešte nebolo „ani chýru ani slychu“ o rozdelení Česko-Slovenska. Pochopil potrebu zriadenia takéhoto vzdelávacieho a na praktické uplatnenie zameraného zariadenia na Slovensku. Úvodná časť projektovej štúdie obsahuje slová, ktoré je možné citovať, a ktoré ukazujú, že niektoré projekty sa skutočne plnia: „Bude to výberové štúdium, najmä čo sa týka náročnosti na inteligenciu a usilovnosť frekventantov. Naši adepti budú totiž v praxi podrobovaní ostrej kolegiálnej kritike a budú sa na nich klásť zvýšené požiadavky jednak na samotnom federálnom ministerstve zahraničných vecí v porovnaní s českými kolegami a potom na pracovisku vonku v cudzine. Keďže sme v menšine, zaťažení určitou históriou a predsudkami, kritika práce našich frekventantov bude ostrá a neúprosná, ale oni ju budú musieť zniesť a obstáť v nej. To je už osud príslušníkov malých národov a nemôžeme na to reptať. Musíme zo seba vydať viac než väčší, a ak máme niečo znamenať, musíme si to viac zaslúžiť, preukázať väčšie schopnosti, usilovnosť a pracovitosť. Bude preto treba v budúcej výchove frekventantov klásť veľký dôraz nielen na celkové odborné schopnosti a vedomosti, ale i na charakterovú stránku.“
Bez pochýb by dnes docent Rybárik pociťoval veľkú hrdosť pri pohľade na svojich najlepších absolventov, ktorí dosiahli nielen vynikajúce pracovné výsledky v integračnom úsilí Slovenska, ale aj zodpovedné posty v rýchlom kariérnom postupe.